Malakologický bulletin / Slovak Malacological Bull.

Use of terrestrial molluscs for bioindication of the impact of the Gabčíkovo hydraulic structures (the Danube River, Slovakia)

2006-12-14T13:34:00.000+01:00

Tomáš Čejka

The aim of this paper is (1) describe main methods using within the biomonitoring programme of the Gabčíkovo hydraulic structures along the Danube River, SW Slovakia; (2) present main results of the monitored long‐term structural changes in alluvial molluscan fauna over the past ten years; (3) describe changes to surface and ground water dynamics on communities of terrestrial molluscs and (4) compare structure of molluscan faunas before the Danube damming and ten years on.
PDF (245 kB)

New records of mollusc species for Slovakia during the last 25 years

2006-08-14T14:54:00.000+02:00

Tomáš Čejka, Libor Dvořák & Michal Horsák

The latest comprehensive work dealing with Slovak mollusc fauna is a monograph of M. J. Lisický, which summarizes all published and collection data from 1945 to 1982. Since that time, other 14 species have been recorded: Theodoxus fluviatilis (Linnaeus 1758), Potamopyrgus antipodarum (Gray 1843), Bythinella metarubra Falniowski 1987, Columella aspera Waldén 1966, Lucilla singleyana (Pilsbry, 1890), Oxychilus hydatinus (Rossmässler 1838), Deroceras panormitanum (Lessona & Pollonera 1882), Deroceras turcicum (Simroth 1894), Arion lusitanicus Mabille 1868, Sinanodonta woodiana (Lea 1834), Corbicula fluminea (O. F. Müller 1774), Sphaerium solidum (Normand 1844), Pisidium hibernicum Westerlund 1894 and Pisidium globulare Clessin 1873. Six species (P. antipodarum, L. singleyana, D. panormintanum, A. lusitanicus, S. woodiana and C. fluminea) belong to non-native species and, excluding of L. singleyana also to more or less invasive species; the remaining eight species belong to non-invasive European molluscan fauna and in some cases they were overlooked native species.

Full text in Slovak (640 kB)

Cesta je cieľ

2006-06-15T15:17:00.000+02:00

The way is the goal

Photo by Hamerlík László, Institute of Zoology SAS, Bratislava, Slovakia.

Molluscan communities in abandoned quarries

2006-06-15T09:07:00.000+02:00

In May 2006, Anikó Csölle defenced the diploma thesis entitled Molluscan communities in abandoned quarries in the southern part of the Malé Karpaty Mts., SW Slovakia.

Summary

Introduction and methods:
A structure of land snail assemblages in the eleven abandoned quarries in the southern part of the Little Carpathians (Malé Karpaty Mts.) was surveyed in 2004-2005. A typical species composition was established to each site; individual assemblages from the viewpoint of species identity were compared, index of dominance, species diversity and equitability were calculated. Molluscs were sampled by visual search and litter sieving (ca. 3 litres) one-time in each quarry.

Main results:
(1) In total, 49 species of terrestrial molluscs by visual search were found. The number of species varied from 8 to 19.
(2) In open xeric quarries 39 species of molluscs ware confirmed, in ravine forest-like quarries 34 molluscan species were found.
(3) Euconstant species was only one species (Helix pomatia), which occurred in 10 quarries; eight species were constant, 24 were accidental. In open xeric quarries were 3 species euconstant (Cepaea vindobonensis, Helix pomatia a Vitrina pellucida), 11 species were constant, 9 accessoric and 16 accidental. From the viewpoint of species diversity, a difference between non-woodland quarries and woodland quarries was not confirmed.
(4) All species were classified to 8 ecological groups, whereby woodland species sensu lato (woodland eurytopic species, e.g. Monachoides incarnatus) were predominated (43 %, 22 species); 25 % species were euryecious (12 species), 12 % were steppe species (6) a 6 % forest-steppe (3 species). The lowest number of species belonged to hygrophilous (6 %, 3 species) and polyhygrophilous (2 %, one species – Zonitoides nitidus). Euryecious and woodland species sensu lato were euconstant. The semisilvicolous (from forest to shrub or garden) species Helix pomatia was predominant (10 quarries). The most constant euryecious were two species with predominant snail Vitrina pellucida (8 quarries).
(5) Hierarchical cluster analysis classified data according to species identity Jaccard’s index in three main clusters. The first cluster consists of the six open quarries molluscan assemblages. In all sites, land snails Cepaea vindobonensis and Helix pomatia were presented. The third cluster could be described as group of ravine-like woodland molluscan assemblages. The constant species were two species, Monachoides incarnatus and Clausilia dubia.

Csölle A., 2006: Molluscan communities in abandoned quarries in the southern part of the Malé Karpaty Mts., SW Slovakia. - Diploma thesis, Faculty of Natural Sciences, Bratislava, 57 pp.

Atlas schránok morských mäkkýšov

2006-06-02T16:20:00.000+02:00

Vo vydavateľstve IKAR vyšiel v máji 2006 atlas schránok morských mäkkýšov pod kompromisným názvom Mušle morských mäkkýšov. V českej mutácii vyšiel ako Ulity a lastury (vyd. Knižní klub), originálny názov je Shells, autorom textu je S. Peter Dance, fotografie vyhotovil Matthew Ward. Podľa slovenského vydavateľa ide o knihu komerčne minoritnú, takže je malým zázrakom, že sa dostala do edičného plánu a nakoniec aj vyšla. Pravdepodobne sa dlho opäť na slovenskom trhu nič podobné, populárne ladené, neobjaví, takže jasajme a nekritizujme. Najväčším kladom atlasu je, že v úvodnej časti po prvý raz prináša podrobné slovenské názvoslovie morfológie schránok mäkkýšov a nové slovenské názvy jednotlivých druhov (autorom je najmä M.J. Lisický, sčasti aj T. Čejka).

K používaniu pojmu „synantropný“ v zoocenológii

2006-05-10T20:27:00.000+02:00

Tomáš Čejka

Potreba vyjadriť väčšiu či menšiu väzbu niektorých živočíchov alebo rastlín ku človeku, resp. ním ovplyvnené alebo pretvorené prostredie, viedla k rozvoju bohatej ekologickej terminológie.
Pre druhy viazané na človeka sa najmä v zoológii, ale aj botanike, často používa termín synantropný. Ako už upozornil POVOLNÝ (1962), POVOLNÝ a ŠUSTEK (1973), ktorí definovali a oddelili pojmy synantrop a Kulturfolger (pozri nižšie), termínom synantropný by sa mali označovať len druhy, ktoré majú takú silnú väzbu na človeka a jeho aktivity, že nie sú schopné dlhší čas prežívať v prírodnom prostredí (teda mimo súvislej zástavby a interiérov budov). Typickými synantropmi sú napr. mravce faraónske, väčšina cudzokrajných živočíchov žijúcich v skleníkoch, niektoré šváby, dvojkrídlovce a pod.
Druhy, ktoré dobre prosperujú, či sú dokonca viazané na kultúrnu krajinu, nazýva TISCHLER (pers. comm., in POVOLNÝ & ŠUSTEK 1973) výstižne Kulturfolger (v anglickom preklade culture follower), pričom ich dôsledne odlišuje od skutočných synantropov.
Tu nájdete kompletný článok (.pdf)

Limacus flavus -- jediný synantropný mäkkýš s. stricto na Slovensku

Výsledky malakozoologického prieskumu Bukovských vrchov v roku 2005

2006-01-10T12:44:00.000+01:00

Results of the malacological survey in Bukovske Vrchy Mts. (East Slovakia) in 2005

Tomáš Čejka, Libor Dvořák, Michal Horsák, Magda Hrabáková, Lucie Juřičková, Tereza Kořínková, Ľubomíra Vavrová

V oblasti NP Poloniny sa 16. až 21. júla 2005 uskutočnili historicky prvé slovenské Malakologické dni. Spravil sa prieskum 28 lokalít v okolí obcí Nová Sedlica, Uličské Krivé, Zboj, Topoľa, Kolbasov, Stakčín a Kalná Roztoka. Hlavnou metódou vzorkovania bol individuálny zber mäkkýšov s odhadom početnosti a semikvantitatívnou metódou mokrého výplavu (Horsák 2003); na niekoľkých lokalitách boli odobraté aj semikvantitatívne vzorky opadu a vrchných vrstiev pôdy do hĺbky približne 3 cm. Vodné mäkkýše sme zbierali pomocou kovového sita s veľkosťou ôk 1 mm².

Obr. 1 NPR Havešová. Prírodný bukový les s výraznou prímesou cenných listnáčov v optime svojho vývoja. V padnutých kmeňoch sa hojne vyskytuje Argna bielzi.

Na 28 lokalitách sme zistili 78 druhov mäkkýšov, z toho 70 suchozemských a 8 vodných druhov. Ku konštantným suchozemským druhom (50 a viac % lokalít) patrili Perforatella dibothryon, Faustina faustina, Macrogastra latestriata, Macrogastra tumida a Vestia gulo. Najpočetnejšími druhmi boli Vestia gulo, Discus perspectivus, Schistophallus orientalis, Monachoides vicinus, Macrogastra tumida, Carychium tridentatum, Macrogastra latestriata a Isognomostoma isognomostomos. Spomedzi vodných mäkkýšov bol konštantným druhom lastúrnik Pisidium personatum, najpočetnejšími druhmi Pisidium personatum a P. casertanum.

Obr. 2 Argna bielzi a Carpathica calophana

Nové a nepotvrdené druhy pre územie

Počas nášho výskumu sme zistili 12 nových druhov: Aegopinella minor, Arion fasciatus, Arion lusitanicus, Arion silvaticus, Deroceras agreste, D. laeve, D. sturanyi, D. reticulatum, D. rodnae, Limax maximus, Truncatellina cylindrica; z vodných druhov je nový pre územie Acroloxus lacustris.

Počas výskumu sme na nami sledovaných lokalitách nezaznamenali druhy Clausilia dubia (Ložek & Gulička 1955), Semilimax kotulae (Ložek & Gulička 1955, Ložek, 1962), Vallonia excentrica (Vostál 1995), Vertigo alpestris (Ložek & Gulička 1955, Ložek 1962), Gyraulus albus (Vostál 1995), Gyraulus crista (Vostál 1995) a Radix auricularia (Lučivjanská, nepubl.). To, samozrejme, neznamená, že na zvyšnom území už tieto druhy nežijú. Ako veľmi nepravdepodobné možno označiť Vostálove (1995) údaje o druhoch Anisus spirorbis, Sphaerium corneum, Urticicola umbrosus, Helicodonta obvoluta, Xerolenta obvia a Oxychilus inopinatus (posledné dva dokonca z alúvií potokov!)

Celkovo sa našlo počas rokov 1954–2005 na území Bukovských vrchov 86 druhov mäkkýšov (75 suchozemských a 11 vodných druhov.

Celkové zhodnotenie malakofauny Bukovských vrchov

Celková, pomerne jednotvárna, štruktúra malakofauny je význačná pre lesné stanovištia na flyši, ktoré sa tak nápadne líšia od veľmi pestrých biotopov v jadrových karpatských pohoriach, kde najmä v oblasti vápencových príkrovov dochádza k nahromadeniu najrôznejších stanovíšť na pomerne malej ploche, čo sa jasne odráža aj v pestrom zložení tamojšej malakofauny (Ložek & Gulička 1955). Napriek tomu nemajú malakocenózy Bukovských vrchov (s výnimkou susedných častí Východných Karpát) na Slovensku obdoby, pretože majú čisto východokarpatský ráz, čím sa značne líšia od fauny západnejších karpatských pohorí.

Na území sa vyskytuje niekoľko typických malakocenóz:

1. Základnou malakocenózou je spoločenstvo horského bukovo-jedľového lesa (Obr.1) s charakteristickými druhmi Ena montana, Cochlodina orthostoma, Macrogastra latestriata, Bulgarica cana, Pseudalinda stabilis, Aegopinella epipedostoma (ev. A. nitens), Schistophallus orientalis, Vitrea diaphana, Vitrea trannsylvanica, Faustina faustina, Isognomostoma isognomostomos a miestami aj Argna bielzi. Vyššie uvedené druhy žijú väčšinou pod kôrou starých padnutých stromov alebo priamo v tlejúcom dreve (napr. Argna bielzi) (Obr.2).

2. Na malakocenózu bukojedlín priamo nadväzujú cenózy lesných mokradí, ktoré sa vyskytujú v alúviách potokov, príp. sa objavujú na svahových prameniskách. Sú tu zastúpené všetky vyššie menované druhy bukojedlín, avšak celkový charakter malakocenóz udávajú vlhkomilné druhy Macrogastra tumida, Vestia turgida, Vestia gulo, Discus perspectivus, Vitrea crystallina, Euconulus fulvus, Eucobresia nivalis, Monachoides vicinus a Carychium minimum, ev. C. tridentatum.

3. Malakocenózy submontánneho stupňa sú charakteristické výskytom druhov Perforatella dibothryon, Discus perspectivus a Petasina leucozona bielzi, ktorých súvislé stanovištia však nevystupujú príliš nad 600 m n.m.

4. Malakocenóza subalpínskeho stupňa je v podstate ochudobnená malakocenóza montánna, pričom jednotlivé druhy tú majú iné početné zastúpenie. Význačnými druhmi sú Cochlodina orthostoma, Bulgarica cana, vzácne aj Macrogastra latestriata. Vo vlhkom opade krytom bujnou vegetáciou žijú lesné až lesné vlhkomilné druhy Schistophallus orientalis, Vitrea diaphana, Ena montana, Aegopinella epipedostoma, Aegopinella pura, Monachoides vicinus, Vestia turgida, Isognomostoma isognomostomos a vzácne Arianta arbustorum. Táto malakocenóza je charakteristická najmä pre hrebeňovú partiu vo výškach 1000–1100 m n.m.

5. Malakocenóza sekundárneho bezlesia (prevažne mezické lúky a kultúrna step) s druhmi Fruticicola fruticum, Euomphalia strigella, Aegopinella minor, Truncatellina cylindrica a Vitrina pellucida.

6. Počas výskumu sme neopomenuli ani malakocenózy kultúrnej krajiny, najmä rôznych ruderálnych stanovíšť v intravilánoch obcí. Je kuriózne, že okrem typických ruderálnych druhov (Deroceras reticulatum, Deroceras agreste, Arion lusitanicus, Limax maximus) napr. V Novej Sedlici prežívajú priamo v intraviláne aj také citlivé lesné druhy, ako napr. Bulgarica cana či Pseudalinda stabilis.

Obr. 3 NPR Stinská slatina pri Novej Sedlici. Stanovište Vertigo substriata a ďalších osemnástich, prevažne lesných a vlhkomilných druhov. Vyskytuje sa tu aj päť vodných druhov.

Zoogeografický pohľad na malakofaunu Bukovských vrchov

Rozdiel v štruktúre malakofauny Bukovských vrchov je oproti Západným Karpatom najmä v neprítomnosti západných prvkov, napr. Discus rotundatus, Oxychilus cellarius, Daudebardia rufa, D. brevipes, Petasina unidentata, Monachoides incarnatus (ekologicky tu s ním vikarizuje Perforatella dibothryon), Urticicola umbrosus, Isognomostoma holosericea, Cepaea hortensis, ďalej západokarpatské endemity, najmä Trichia villosula a Trichia lubomirskii, chýbajú tu však aj mnohé druhy spoločné Západným Karpatom a Sedmohradsku, napr. Cochlodina cerata, Alinda biplicata, Vestia elata, aj niektoré druhy s širším areálom ako Discus ruderatus, Cochlodina laminata a Clausilia cruciata. Malakofauna Bukovských vrchov je zo zoogeografického hľadiska značne ochudobnená, obohatená iba o niektoré čisto východokarpatské druhy, akými sú Carpathica calophana alebo Petasina leucozona bielzi. Podiel karpatských endemitov je výrazný (pričom chýbajú západokarpatské endemity). Patrí sem Argna bielzi, Macrogastra latestriata, M. tumida, Pseudalinda stabilis, Vestia gulo, Vestia turgida, Schistophallus orientalis, Vitrea transsylvanica, Carpathica calophana, Monachoides vicinus, Faustina faustina, Perforatella dibothryon, Petasina leucozona bielzi a Acicula parcelineata.

Obr. 4 Aj takáto drobná mokraď v intraviláne Novej Sedlice hostí zaujímavé spoločenstvo 11 suchozemských a 3 vodných druhov, napr. Vertigo antivertigo, Vestia gulo, Perforatella dibothryon, Macrogastra tumida alebo Discus perspectivus.

Súhrn a záver

Faunistickým prieskumom 28 typových lokalít Bukovských vrchov sme zistili 78 druhov mäkkýšov, z toho 70 suchozemských druhov. 13 druhov (19 %) patrí medzi karpatské endemity, jeden druh (Carpathica calophana) je endemitom Východných Karpát. Na územie nezasahujú západokarpatské endemity a druhy západného areotypu. Oproti výskumom od roku 1955 sme zistili navyše 12 nových druhov. Z hľadiska zoocenologického je možné malakofaunu rozčleniť do 6 základných skupín: 1) Horské malakocenózy, prev. buko-jedľových lesov, 2) malakocenózy lesných mokradí, 3) malakocenózy submontánneho stupňa, 4) malakocenózy subalpínskeho stupňa, 5) malakocenózy sekundárneho bezlesia (prev. poloprirodzené mezické lúky), 6) malakocenózy kultúrnej krajiny.

Literatúra: Horsák, M. 2003: How to sample molluscs communities in mires easily. Malacologica Bohemoslovaca (Československá slimač) 2: 11–14; Ložek, V. & Gulička, J. 1955: Zoologický výzkum pralesní reservace Stužica ve slovenských Východních Karpatech. – Ochrana přírody (Praha) 10,7: 202–209; Ložek, V. 1962-62: Malakozoologický výskum slovenských Východných Karpát. – Zborník Východosl. múzea (Košice), 2–3 A: 167–190; Vostál, Z. 1995: Príspevok k faune Bukovských vrchov. – Zb. Pedagog. fak. v Prešove, Univ. P.J. Šafárika v Košiciach, Prír. vedy 26: 97–101.

Kompletný článok v PDF formáte

Record of the Zebra mussel (Dreissena polymorpha) albino from SW Slovakia

2005-09-21T15:21:00.000+02:00

Tomáš ČEJKA

Institute of Zoology, Slovak Academy of Sciences, Dúbravská cesta 9, SK-84506 Bratislava

The bivalve Dreissena polymorpha (Pallas, 1771) is the European species with former Pontic range, known only from 19th century in Slovakia and other Central and West European countries (Ložek 1956). The Zebra mussel albinos are known e.g. from Poland (Boron et al. 2004), Great Britain (Micklewright 2005) and Canada (Mackie 1991); the albino form has never been found in Slovakia until now as well as in former Czechoslovakia (Ložek 1956, Beran pers. comm. 2005).
Material examined: N: 48°06'00", E: 17°15'45"; DFS (grid reference number of the Databank of Slovak Fauna): 7969b, 130 m a.s.l., Jazero Rovinka (=Veľká Voda) gravel pit near the Dunajská Lužná town, SW Slovakia. Bottom substrate in the littoral zone: Silted gravel and sand, no macrophytes, 5 August 2005, one albino adult in the whole colony attached to submerged tree trunk. R. Šišulák leg., T. Čejka det., N. Dokoupil coll., first record of albino individual from Slovakia.

Acknowledgement - the work was supported by VEGA grants No. 1/1291/04 and 2/5014/25.

References:
Boron A, Woznicki P, Skuza L, Zielinski R. 2004 Cytogenetic characterization of the Zebra Mussel Dreissena polymorpha (Pallas) from Miedwie Lake, Poland. Folia. Biol. (Krakow) 52 (1-2): 33-8.
Ložek V. 1956: Klíč československých měkkýšů. Vyd. SAV, Bratislava, 436 pp.
Mackie G.L. 1991: Biology of the exotic zebra mussel, Dreissena polymorpha, in relation to native bivalves and its potential impact in Lake St. Clair. Hydrobiologia 219 (1): 251-268.
Micklewright S. 2005: Zebra Mussels: A Warning and History. http://www.wbrc.org.uk/WorcRecd/Issue11/ZMussel.htm

The Zebra mussel albino from the gravel pit near Dunajská Lužná, SW Slovakia (Photo N. Dokoupil)

Oxychilus hydatinus (Rossmässler, 1838) (Gastropoda: Zonitidae) nový pro Slovensko

2005-03-03T10:03:00.000+01:00

Libor Dvořák

Když se objeví nový druh plže pro nějakou zemi, bývá to obvykle 1) zavlečený nepůvodní druh nebo 2) nově stanovený taxon. Objevení druhu Oxychilus hydatinus v oblasti Bratislavy je ze zcela jiné kategorie. Jedná se o výrazně teplomilný druh obývající stepi, popř. druhotné lokality stepního rázu v jižní Evropě. Nejseverněji byl znám pouze z jižních částí Maďarska, ale například v nížinách Rakouska nikdy zaznamenán nebyl. Jedinci ze Slovenska byli determinováni na základě drobných konchyliologických znaků, kterými se liší od blízce příbuzného a na Slovensku rozšířeného O. inopinatus. Determinace byla ověřena anatomicky. Oba druhy mají totožné pohlavní orgány, liší se pouze vnitřní strukturou penisu. Nález tak sice podle dosavadních znalostí přináší nový druh plže pro Slovensko, zároveň však oprašuje starší Giustiho otázku, zda se vůbec jedná o dva "dobré" druhy, když k determinaci nestačí pitva pohlavního ústrojí a je nutno studovat papily ve vnitřní části penisu, anebo o druh jediný s jistou formou variability co se některých parametrů ulity týče.
Více o tomto nálezu přináší práce:
DVOŘÁK L., HORSÁK M. & VARGA A. 2004: Oxychilus (Mediterranea) hydatinus (Gastropoda: Zonitidae) - new snail for Slovakian fauna with notes to its distribution. Folia Malacologica, 12: 149-152.

Shell of Oxychilus hydatinus from Ondrejský Cintorín cemetery, City of Bratislava, SW Slovakia (photo M. Horsák) and its genitalia (drawing F. Giusti) a - external morphology, b - internal structure. (Click to enlarge images)

Opatrne s tvorbou červených zoznamov

2005-01-28T10:00:00.000+01:00

Tomáš Čejka

Napriek tomu, že sa tzv. červené zoznamy bežne zostavujú, používajú a vo verejnosti aj často rezonujú, za skutočný ekosozologický dokument sa často považovať nedajú (Jedlička 2003). Autori sa dopúšťajú najmä dvoch hriechov:

1. Nepoužívajú nové kategórie a kritériá IUCN (2001, verzia 3.1), pričom boli takmer súčasne prijaté aj pravidlá pre regionálne hodnotenie (Gärdenfors et al. 2001), a to napriek tomu, že od ich publikovania uplynuli už takmer štyri roky.

2. Ak aj tieto kategórie používajú, používajú ich mechanicky na základe expertného odhadu, bez definovania (kvantifikovania) kritérií, čo je podobné, akoby používali štatistické analýzy bez uvádzania hladiny pravdepodobnosti. Použitie iných mechanicky uplatňovaných kritérií (napr. počet zberov, mapovacích štvorcov atd., cf. Gajdoš et Svatoň 1994) by bolo treba prehodnotiť a dať do súladu s počtom subpopulácií (subpopulation) a lokalít (location) v ponímaní IUCN, ktoré je však iné a líši sa od zmyslu, v akom sa tieto termíny používajú v ekológii a ako sú zaužívané aj u nás a inde (Jedlička 2003).

Pri zostavovaní červených zoznamov si treba uvedomiť, že všetky pravidlá a kritériá IUCN boli vypracované a platia pre globálnu situáciu a hodnotenie taxónu v celom jeho areáli. Pre regionálne hodnotenie, ktoré má svoje špecifiká, bol vypracovaný a akceptovaný postup, pri ktorom sa riziko najprv posudzuje podľa globálnych kritérií v plnom rozsahu, ale proces posudzovania potom pokračuje hodnotením stavu izolácie a ekologického statusu regionálnych populácií (=subpopulations) a z toho vyplývajúceho zvýšenia resp. zníženia pôvodne priradenej kategórie ohrozenia (Gärdenfors et al. 2001). Stručný návod ako používať kategórie a kritériá IUCN prináša najnovšie Proudlove (2004).

Periodická aktualizácia
Inou otázkou je aktualizácia zoznamu, na potrebu ktorej upozorňuje Feráková (2002). Pred časom navrhol Jedlička (1995), aby sa CR a EN taxóny hodnotili najmenej raz za tri roky a ostatné v intervale 5-10 rokov. V pravidlách IUCN sa hovorí, že presun taxónu do vyššej kategórie sa má uskutočniť ihneď, ako sa jeho opodstatnenosť zistí a od roku 2002 sa má globálny červený zoznam aktualizovať každoročne (Gärdenfors et al. 2001).

Literatúra

Feráková, V. 2002: Poznámky k Červenému zoznamu rastlín. Chránené územia Slovenska, 52: 8-9
Gajdoš, P., Svatoň, J. 1994: Výskum a ochrana pavúkov (Araneae) na Slovensku. Pp. 111-116 in Baláž, D. (ed.) Ochrana biodiverzity na Slovensku. Bratislava
Gärdenfors, U., Hilton-Taylor, C., Mace, G. M., Rodriguez, J. P. 2001: The application of IUCN Red list criteria at regional levels. Conservation Biology 15: 1206-1212
IUCN, 2001: IUCN Red list categories and criteria as adopted by IUCN. Version 3.1. Prepared by the IUCN Species Survival Commision. Gland, Switzerland and Cambridge, UK, 16 pp.
Jedlička, L. (ed.) 1995: Stav biologickej diverzity v Slovenskej republike. Štúdia projektu RVT 20-517-03: Ekosozologický výskum a manažment ohrozených druhov organizmov (depon. na MŽP SR). 1063 pp.
Jedlička, L. 2003: Poznámky k červeným zoznamom. Chránené územia Slovenska 55: 28-30
Proudlove, G. 2004: Conservation assessments, threats, and the IUCN Red List categories and criteria. J. Biogeogr. 31: 1201-1202

Správa o malakozoologickom výskume naviatych pieskov na Podunajskej rovine a Hronskej pahorkatine

2004-10-13T13:01:00.000+02:00

Tomáš Čejka
Ústav zoológie SAV, Dúbravská cesta 9, SK-84506 Bratislava

Na podnet Štátnej ochrany prírody (CHKO Dunajské luhy) sa v júli 2004 uskutočnil jednorazový výskum malakofauny 12 reprezentatívnych lokalít naviatych pieskov. Okrem Ložekových (1953) údajov z Čenkovskej stepi neexistujú publikované údaje z tohto typu biotopu.
Jedným z limitujúcich faktorov výskytu mäkkýšov je dostatok prístupného vápnika. Naviate piesky podunajskej nížiny obsahujú stredné až vyššie množstvá CaO či CaCO3, ktorý sa však koncentruje najmä v stredných a spodných vrstvách (až do 19 %), v najvrchnejších častiach jeho obsah klesá, resp. sa v nich vôbec nenachádza, napr. v okolí Marcelovej (Vaškovský 1977), čo by mohlo vysvetľovať nízku alfa diverzitu na tejto lokalite. Obsah CaO sa podľa Vaškovskej (1963) pohybuje v rozmedzí 2,31-13,44 %. Tu treba pripomenúť, že v naviatych pieskoch tvoria karbonáty CaCO3 aj rôzne konkrécie, rúrky a tyčinky, teda nie sú v substráte rovnomerne rozložené.
Hlavnými cieľmi malakozoologického prieskumu bolo zistiť druhové bohatstvo malakofauny v území, vyhodnotiť štruktúru malakocenóz, na jej základe posúdiť stupeň trofie, prípadne aj degradácie vytipovaných stanovíšť, upozorniť na ekosozologicky významné druhy a dať pripomienky k manažmentu územia.

Metódy a lokality
Tam, kde to bolo možné, prípadne účelné, sme odobrali vzorky malakocenóz (rastlinný detrit a 2-3 cm vrchnej vrstvy pieskového substrátu z plochy približne 0,5 m2). Na každej lokalite boli údaje doplnené individuálnym zberom počas 30 min., pri druhu Xerolenta obvia sme spravili aj odhad početnosti (počet jedincov na ploche 1 m2). Mäkkýše sme určovali podľa schránok, pričom sme použili práce Ložeka (1956) a Kerney et al. (1983).
Lokality: 1. Čenkov - NPR Čenkovská step, 2. Čenkov - PR Čenkovská lesostep, 3. Nesvady - starý cintorín, 4. Nesvady - pieskovňa, 5. Nesvady - PR Líščie diery, 6. Hurbanovo - Horný Abov, 7. Hurbanovo - Dolný Abov, 8. Chotín - Lúčky, 9. Chotín - PR Chotínske piesky, 10. Marcelová (Krátke Kesy) - PR Marcelovské piesky, 11. Virt - PR Mašan, 12. Marcelová - Bašov kopec.

Druhová diverzita, konštatnosť
Vzhľadom k fyzikálnym a vyššie špecifikovaným chemickým vlastnostiam naviatych pieskov územia je beta diverzita nízka. Na 12 lokalitách sme potvrdili iba 16 druhov suchozemských ulitníkov. Okrem lokality Bašov kopec, na ktorej sa mäkkýše nevyskytovali, bol minimálny počet druhov na lokalite Nesvady - pieskovňa, Horný a Dolný Abov) (na všetkých troch lokalitách 2 druhy), maximálny počet druhov na lokalite bol 9 (Čenkovská step). Priemerný počet druhov na lokalitu je 4, oproti iným nelesným biotopom pomerne nízky. Eukonštantným druhom (11 lokalít) bol slimák pásikavý (Cepaea vindobonensis), konštantným druhom slimák stepný (Xerolenta obvia).
Na základe štruktúry malakocenóz možno konštatovať, že k najpôvodnejším a najzachovalejším lokalitám patrí jednoznačne NPR Čenkovská step, PR Čenkovská lesostep, PR Mašan a čiastočne aj PR Líščie diery. Indikátorom zachovalosti a pôvodnosti je najmä prítomnosť a dominancia slimáka rebravého (Helicopsis striata). Ostatné lokality sú buď sukcesne mladé, výrazne oligotrofné, prípadne degradované a charakterizuje ich najmä prítomnosť a vyššia až vysoká dominancia pionierskych druhov Xerolenta obvia a Cepaea vindobonensis.

NPR Čenkovská step (po kliknutí sa obr. zväčší)

Poznámky k manažmentu územia
Hlavným problémom manažmentu rezervácií je väčšinou nálet pionierskych drevín - agátu, borovice, prípadne pajaseňa žliazkatého. Samozrejmosťou manažmentu skúmaných lokalít sa už stalo pravidelné odstraňovanie týchto drevín.
Z malakozoologického pohľadu by bolo vhodné potláčať aj stanovištne nepôvodné vysoké byliny a udržiavať krátkosteblový typ stepi, ktorý je jedným z limitujúcich stanovištných faktorov vzácneho slimáka rebravého (Helicopsis striata) a stepnej chondruly trojzubovej (Chondrula tridens).
Stálo by za úvahu spraviť počas suchej zimy, napríklad v januári či februári, maloplošné experimentálne vypálenie časti niektorej lokality v miestach s nahromadenou starinou či nepôvodnými bylinami a sledovať obsadzovanie vypálenej experimentálnej plochy vegetáciou a pôdnou a epigeickou faunou. Požiare patrili v minulosti k cyklickým disturbanciám stepných biocenóz, pôvodná vegetácia a živočíchy sú na ne adaptované, v maloplošnom meradle by teda nemali mať na tieto cenózy nepriaznivý vplyv. Navyše, koncom zimy sa ešte väčšina edafických a epigeických živočíchov zdržiava v hlbších vrstvách pôdy, teplo ich preto ohrozuje oveľa menej.

Literatúra: [1] Kerney MP, Cameron RAD & Jungbluth JH, 1983: Die Lanschnecken Nord- und Mitteleuropas. Paul Parey, Hamburg und Berlin, 384 pp. [2] Ložek V, 1953: Měkkýši reservací v okolí Štúrova. Ochrana přírody 8 (1): 16-17. [3] Ložek V, 1956: Klíč československých měkkýšů. Vydav. Slov. akad. vied, Bratislava, 360 pp. [4] Vaškovská E, 1963: Niektoré nové poznatky o eolických pieskoch južnej časti Záhorskej nížiny. Geol. práce, Zošit 64, Geol. ústav D. Štúra, Bratislava. [5] Vaškovský I, 1977: Kvartér Slovenska (Quaternary of Slovakia). GÚDŠ, Bratislava, 247 pp.

Tab. 1 Početnosť ulitníkov na jednotlivých lokalitách naviatych pieskov (južné Slovensko)

DRUH / Lokalita	1	2	3	4	5	6	7	8	9	10	11	12
Aegopinella minor	-	k	-	-	-	-	-	-	-	-	-	-
Cepaea hortensis	-	-	-	-	-	-	-	-	-	k	-	-
Cepaea vindobonensis	1	1	1	1	2	1	1	3	2	k	k	-
Cochlicopa lubricella	4	5	-	-	-	-	-	-	-	-	-	-
Deroceras sp. juv.	2	-	-	-	-	-	-	-	-	-	-	-
Euconulus fulvus	k	k	-	-	-	-	-	-	-	-	-	-
Granaria frumentum	-	10	-	-	-	-	-	-	-	-	-	-
Helicopsis striata	14	-	-	-	2	-	-	-	-	s	7	-
Helix pomatia	-	-	7	-	-	-	-	-	-	-	k	-
Chondrula tridens	-	-	-	-	2	-	-	-	s	-	5	-
Monacha cartusiana	-	-	-	-	-	-	-	-	-	-	-	-
Pupilla muscorum	-	-	1	-	-	-	-	1	-	-	-	-
Truncatellina cylindrica	9	20	-	-	-	-	-	-	6	1	2	-
Vallonia costata	2	k	-	-	-	-	-	-	-	-	-	-
Vallonia pulchella	1	k	s	-	-	-	-	-	-	-	2	-
Vitrina pellucida	1	-	-	-	-	-	-	-	-	-	-	-
Xerolenta obvia	-	-	15	5	60	15	50	30	-	3	-	-

Spolu druhov	9	8	5	2	3	2	2	3	3	5	6	0

Vysvetlivky: k - prázdne zachovalé schránky, s - subrecentné schránky

Poďakovanie
Výskum bol realizovaný s čiastočnou podporou grantu VEGA č. 2/2023/22

Another record of the Asian clam Corbicula fluminea (Bivalvia: Corbiculidae) from the Danubian lowland, Slovakia

2004-10-07T21:08:00.000+02:00

Tomáš Čejka¹, Soňa Ščerbáková² & Emília Elexová²
¹Institute of Zoology, Slovak Academy of Sciences, Dúbravská cesta 9, SK-84506 Bratislava
²Water Research Institute, Nábrežie L. Svobodu 5, SK-812 49 Bratislava

Material examined: N: 48°12’16“, E: 17°25’26“; DFS: 7770c, 135 m n.m., Čierna Voda drainage ditch (canal) near the Senec town, river km 31.9, bottom substrate: 70% sand and mud, 30% macrophytes, 19 September, 2003, 3 juveniles picked up from a medial zone of the canal, E. Elexová leg., T. Čejka det. et coll., 4th record from Slovakia.
Native range: The genus Corbicula lives in temperate to tropical southern Asia west to the eastern Mediterranean; Africa, except in the Sahara desert; southeast Asian islands south into central and eastern Australia (Morton 1986).
Identification: A small light-colored bivalve with shell ornamented by distinct, concentric sulcations, anterior and posterior lateral teeth with many fine serations. Dark shell morphs exist along the Slovak stretch of the Danube river. The light-colored shell morph has a yellow-green to light brown periostracum and white to light blue or light purple nacre while the darker shell morph has a dark olive green to black periostracum and a deep royal blue nacre.

Acknowledgement - the work was supported by VEGA grants No. 1/1291/04 and 2/5014/25.

References: Morton B, 1986: Corbicula in Asia - an updated synthesis. American Malacological Bulletin, Special Edition, 2: 113-124.

Article in PDF

Ulita ako platidlo

2004-09-17T10:17:00.000+02:00

Tomáš Čejka

Ulita. V starovekom Grécku, Rímskej ríši, ale aj v ďalších kultúrach na svete, ju najčastejšie považovali za symbol ženského lona. Ulity aj lastúry v sebe spájali sexuálnu symboliku s plodením a plodnosťou. V kresťanoch schránky mäkkýšov zasa evokovali hrob a zmŕtvychvstanie.
Ženské lono pripomínajú najmä ulity porcelánovcov (Cyprea). Okrem toho, že v niektorých krajinách slúžili ako talizman, odháňajúci zlých duchov pri pôrode, mal ešte inú, pragmatickú funkciu. Používali ho ako platidlo. Anály z pätnásteho storočia pred naším letopočtom vydali svedectvo, že do peňazí v podobe porcelánovcov sa zahľadeli najmä Číňania. Nepriamy dôkaz možno hľadať v istom znaku čínskeho písma. Číta sa ako bei a v miestnom jazyku má dva významy: označuje ulitníka menom porcelánovec a zároveň aj peniaz. Bei možno objaviť tiež v ďalších zložitejších znakoch, týkajúcich sa peňažníctva, dlhov a daní.

Porcelán a ošípané
K dobrým mravom v minulosti patrilo, aby sa pozostalí postarali o výbavu, ktorá bude sprevádzať nebožtíka na jeho poslednej ceste. Jedlo, alkohol, peniaze a ďalšie iné príjemné pozemského veci mu mali spríjemniť večný pobyt, ale takisto zabezpečiť voľnú vstupenku do raja. Jedným z takýchto trvanlivých darov, ktoré sa zachovali až dodnes, boli porcelánovce. Zaujímavé je, že sa našli aj v hroboch niekoľko tisícok vzdialených od morských brehov, prístavov a pláží. Mŕtvi vlastníci takéhoto bohatstva žili napríklad v období tzv. halštatskej kultúry, ktorá je typická pre západnú a strednú kultúru staršej doby železnej. Odpoveď na otázku, ako sa ľudia v tých časoch mohli dostať k porcelánovcom, je jednoduchá. Za všetko môže obchodný duch podnikavcov.
Nie je porcelánovec ako porcelánovec, najmä ak sa z neho stáva berná minca. Pri platení sa najviac používali dva menšie druhy – porcelánovec peňažný (Monetaria moneta) a porcelánovec prstencový (Monetaria annulus). Obe tieto mušle dostali spoločné meno kauri. Slovo vzniklo spotvorením gréckeho koiros - prasiatko, keďže mnoho druhov porcelánovcov pripomína oblý chrbát tohto zvieraťa.
S talianskym výrazom porcella, doslovne prasiatko, sa zase spája jedna dlho tradovaná povera. Bolo to koncom 13. storočia a Marco Polo si po mnohých rokoch pobytu v ďalekej Ázii konečne odskočil domov. Keď predvádzal exotické zvláštností z ciest, jeho krajanov nadchli najmä porcelánové šálky a tanieriky z Číny. Užasnuto na ne hľadeli a niekto z davu vykríkol: „Veď to je z takého materiálu, z akého má mušľu porcella!“ Nejaký čas trvalo, kým ľudia prestali veriť, že, Číňania vyrábajú porcelán z roztlčených ulít porcelánovcov.

Prečo práve porcelánovec?
Existuje nepreberné množstvo krásnych ulít a preto sa človeku nechtiac natíska otázka: Prečo toľko kriku práve okolo porcelánovca? Čím si zaslúžil tú česť, že sa istý čas držal na samotnej špici ľudských záujmov? Pravdepodobne preto, lebo sa tieto mušle dobre zbierali, leskli sa a hladký povrch nebol problém na mieste očistiť. No a významnú úlohu zohral tiež fakt, že ich bolo všade plno. Veď koho by nelákalo, poprechádzať sa po pláži, poobdivovať východ slnka a pritom si napchať vrecká peniazmi?
Prirodzene, boli aj krajiny, ktoré síce používali kauri ako platidlo, ale keďže ich získavali výlučne obchodovaním, mali vyššiu hodnotu. Oproti tomu vo Východnej Afrike, Maledivách pri Indii, Malajsku a Filipínach boli za babku. Najmä arabskí podnikavci prišli na to, ako by sa dalo na lacnej koristi zarobiť. Jednoducho kauri pozbierali, vyviezli ich niekoľko tisíc kilometrov od svojich rodných brehov a spravili z nich atraktívny artikel. Tento spôsob obchodu po Araboch neskôr odpozerali Benátčania, Portugalci, Holanďania i Angličania.
Mať plné vrecká kauri bol iste dobrý pocit. Horšie bolo, ak vyhliadnutý tovar ponúkali za niekoľko stovák, či nebodaj tisícok. Aby sa predávajúci a kupujúci zbytočne neoberali o čas, finančné obeživo si pripravili vopred. Na zjednodušenie manipulácie s kauri sa jednotlivé kusy prevŕtali a v určitom počte sa navliekli na šnúrku. Bežné využívanie tohto pomerne náročného postupu obmedzovalo kolísanie kurzu platidla. Do módy prišli špecialisti, ktorí s noblesou bleskurýchle prerátali a navŕšili istý počet mušlí napríklad do kôpky. Takýto finanční machri nechýbali na žiadnom väčšom trhu a za deň im prešlo rukami hoci aj štvrť milióna kauri.

Trochu kurzových prepočtov
Hodnota kauri sa vzhľadom k vtedajšej mene, napr. k indickej rupii, postupne menila. V roku 1740 mala indická rupia hodnotu 2400 kauri, v roku 1756 sa toto číslo zvýšilo na 2560 a v roku 1845 dokonca 6500. Ulity sa do lodí nakladali v prístave Dháka, jedna zásielka vážila zvyčajne 560 ton. Briti používali kauri pri výmennom obchode s domorodcami západnej Afriky. Pre ilustráciu: počas dvoch rokov naložili liverpoolskí prístavní robotníci asi 360 ton ulít z východnej Indie, aby pomocou nich uzatvárali obchody v oblasti guinejského pobrežia. Kauri sa dovážali do Anglicka takmer do konca devätnásteho storočia.
Podobný časový horizont, ktorý vymedzil platnosť používania týchto ulít ako národnej meny, bol zaznamenaný v niektorých vnútrozemských častiach Afriky, najmä v Ugande. Štandardný kurz u kmeňa Baganda bol stanovený podľa ceny kravy. Ponúkali ju za 2500 kusov kauri, kozu si cenili na 500, kura na 25, tridsať kilogramový sloní kel dostal kupujúci za 1000, fajku (predmet, nie erotickú službu) od 50 do 100 kauri a mladú devu za 100 000. V Kongu a v oblastiach okolo jazera Tanganika v období potuliek cestovateľov Livingstona a Stanleyho (1870–1876) bol ako platidlo značne rozšírený porcelánovec peňažný. Poriadny žoch kauri tvoril nevyhnutnú výbavu každého úspešného dobrodruha, horúčkovito dobýjajúceho tajomstvá afrického vnútrozemia.
Hoci s koncom devätnásteho storočia prichádza aj definitívny zánik slávy porcelánovcových peňazí, ich krása je večná. Inšpirovala tvorcov prvých kovových peňazí, ktoré mali podobný oválny či obličkovitý tvar. Okolo roku 670 pred n. l. ich vyrobili pravdepodobne Gréci. Kauri ako ozdoby slúžia dodnes. Možno ich objaviť na odevoch, postrojoch zvierat, ale i na obrubách lemujúcich kozuby. V Holandsku či Anglicku devätnásteho storočia by ste márne hľadali kozub, ktorý by nezdobili najkrajšie kusy z vyše sto osemdesiatich druhov porcelánovcov. Rôznymi komplikovanými cestami prenikli kauri dokonca aj na naše územie, konkrétne na slovensko–poľské pomedzie, kde si nimi gorali prizdobili klobúčiky. Zbierky múzea v Liptovskom Mikuláši opatrujú jeden obzvlášť pozoruhodný exemplár tohto druhu. Na klobúku je prišitá kauri mušlička a nosil ho vraj sám Jánošík!

Literatúra: [1] Lisický MJ, 1990: Život v schránke. Mladé letá, Bratislava. [2] Pfleger V, Pradáč J, 1981: Krása lastur. Academia, Praha. [3] Picka J, 1999: Lastury, ulity, mušle. Madagaskar, Jihlava.

Práca o stanovištných preferenciách Anisus vorticulus, Valvata macrostoma a Segmentina nitida (JV Anglicko)

2004-08-10T11:45:00.000+02:00

Súhrn práce: Watson, A.M. & Ormerod, S.J. 2004: The distribution of three uncommon freshwater gastropods in the drainage ditches of British grazing marshes. Biological Conservation 118: 455–466.

Skúmané územie: Mokrade v JV Anglicku, grófstvach Sussex a Kent: 1. Littlehampton – alúvium rieky Arun, 2. Lewes – Lewes Brooks, 3. Eastbourne – Pevensey Levels, 4. Sandwich – Stour Valley (Kent). Všetky lokality sú v zime periodicky zaplavované, v lete slúžia ako pasienky.
Metódy: Z pôvodného počtu 106 skúmaných odvodňovacích kanálov autori potom náhodne vybrali 87, z nich sa v 25 vyskytovali cieľové druhy. Zber bol robený kruhovou sieťkou (priemer 18 cm, oká 1 mm), vzorka pozostávala z niekoľkých smykov („vigorous sweeps“) v 1 m litorálu. Merané bolo množstvo abiotických aj biotických parametrov. Štatistické analýzy: one-way ANOVA, PCA, logistická regresia.
Hlavné výsledky: Konštantnosť: V. macrostoma (16%), S. nitida (13%), A. vorticulus (8%). Na základe PCA neboli potvrdené signifikantné asociácie medzi jednotlivými druhmi.
Stanovištné preferencie S. nitida: vyššie hodnoty pH (7,3), Ca, chloridov a vodivosti. Preferuje plytšie vody s vyššou pokryvnosťou emerzných makrofýt, takisto kanály s bohatými submerznými zárastami, pokiaľ možno nezatienené terestrickou vegetáciou.
Stanovištné preferencie A. vorticulus: Nižšie koncentrácie vápnika a hodnoty pH. Štruktúra vegetácie má v podstate malý efekt na distribúciu druhu. Výskyt pozitívne koreloval najmä so zvyšujúcou sa pokryvnosťou amfibických rastlín a so zvyšujúcou sa diverzitou makrofýt. Vyhýbal sa širokým a hlbokým kanálom s nezatienenou hladinou.
Stanovištné preferencie V. macrostoma: Vo vodách s vyšším obsahom chloridov, s vyššou pokryvnosťou a diverzitou splývavých makrofýt. Vo všeobecnosti preferuje kanály so zatienenou hladinou.
Tu sú modely, ktoré najlepšie vystihujú distribúciu jednotlivých druhov:
S. nitida – vyšší obsah Ca, chloridov a pokryvnosti emergentnej vegetácie, A. vorticulus – Ca, pH, BOD (rozp. kyslík), výška vod. stĺpca, prítomnosť amfibickej vegetácie, V. macrostoma – Ca, chloridy, pokryvnosť emergentnej vegetácie. Kruskal-Wallisov test potvrdil, že sa S. nitida a V. macrostoma nevyskytovala v kanáloch s vyššou koncentráciou nitrátov.
V práci nájdete aj podnetné zamyslenia nad dynamickým manažmentom odvodňovacích kanálov, rešpektujúcim jednotlivé sukcesné štádiá (napr. selektívne rotačné odstraňovanie siltu, burín, inváznych rastlín a pod.).

Za vás preštudoval a výcuc spravil T. Čejka

Vyšiel nový katalóg európsky významných biotopov na Slovensku

2004-08-09T09:08:00.000+02:00

V nadväznosti na Katalóg biotopov Slovenska (2002, DAPHNE) vydala ŠOP SR v spolupráci s DAPHNE koncom roka 2003 publikáciu o európsky významných biotopoch na Slovensku v zmysle Smernice o biotopoch. V práci je charakterizovaných celkovo 66 typov biotopov, z ktorých 23 je z hľadiska Európskeho spoločenstva zaradených medzi tzv. prioritné typy biotopov. Pri každom biotope je uvedený jeho slovenský a anglický názov, všeobecná charakteristika, hlavné faktory ohrozujúce jeho existenciu a príklady rastlinných a živočíšnych druhov typických pre daný biotop. Významnou súčasťou charakteristiky každého biotopu je mapa so štvorcovou sieťou, ktorá odráža súčasné poznatky o jeho rozšírení na území Slovenska. Textová časť publikácie je vhodne doplnená farebnými fotografiami biotopov a vybraných druhov rastlín a živočíchov. V závere publikácie sú zhrnuté všeobecné zásady starostlivosti o jednotlivé skupiny biotopov.
Publikáciu je možné zakúpiť priamo v DAPHNE alebo vo vybraných kníhkupectvách (zatiaľ v Bratislave a vo Zvolene).
citácia: Viceníková, A., Polák, P. (eds.), 2003: Európsky významné biotopy na Slovensku. ŠOP SR, Banská Bystrica, 151 s.

Ľuba Vavrová

Neznáma moravská a slovenská malakologická literatúra

2004-07-14T18:33:00.000+02:00

Vladimír Košel

Bibliografiu mäkkýšov v monografii Ložeka (1956) možno považovať za veľmi dobrú literárnu základňu nielen českého ale aj slovenského územia. Ložekovi sa totiž podarilo preniknúť aj do maďarskej literatúry a rozšifrovať záhadné mená slovenských lokalít.
Napriek tomu, podarilo sa mi nájsť niekoľko starších článkov, ktoré v uvedenej bibliografii chýbajú. Ide väčšinou o články, z nadpisov ktorých nebolo zjavné, že obsahujú nejaké údaje alebo pojednanie o mäkkýšoch. Viaceré články (parazitologického zamerania) sú aj novšieho dáta a bežne dostupné, ale zdá sa mi že slimáčkarskej pospolitosti stredného i mladšieho veku ostali neznáme.
Keď to vezmeme chronologicky, uvediem najprv 3 články od Oldřicha Kaplera z rokov 1938-1939. Tento činorodý muž (mám dojem že gymnaziálny učiteľ na južnej Morave) sa venoval faunistickému skúmaniu povodia Dyje a Moravy, ale cenné sú najmä jeho pokusy s odchovom a pozorovaním žiabronôžok, škľabkoviek a štítovcov v laboratórnych podmienkach. Pri zbere potrebného materiálu v teréne zaznamenával nálezy aj iných živočíchov a našťastie to aj publikoval.
Takto ako prvý opísal konkrétne nálezy podunajských ulitníkov rieky Dyje. Ide o Theodoxus danubialis a Lithoglyphus naticoides. Najpodrobnejšie o ich výskyte píše v článku z roku 1938, kde opisuje novú územnú situáciu po zabratí časti Moravy Nemeckom. Text doplnil situačným plánom okolia Protivína s vyznačeným výskytom oboch druhov ulitníkov. Nálezisko ležalo v Dyje v okolí mosta z Podivína do Lednice. Autor popisuje aj charakter substrátu a podľa slovného hodnotenia kvantity boli tu vcelku hojné.
V druhom článku (1939a) je o nich už stručnejší a výskyt oboch druhov ulitníkov znázornil len na mapke, ktorá je totožná s predošlým článkom. V treťom článku (1939b), kde sa zaoberá pokusmi na ploskuliach, píše len o chove v akváriu jedného teodoxa z Dyje už od „června 1936“.
Kassa(čítaj kašša) sú po maďarsky Košice, počas 2. svetovej vojny boli maďarským územím a z ich hornatého okolia, z Rudohoria, Horváth (1944) popisuje nálezy 44 druhov suchozemských a vodných mäkkýšov najmä z Čermeľskej doliny západne od Košíc. Časopis Fragmenta Faunistica Hungarica vychádzal asi do roku 1947 a nájde sa v ňom veľa faunistických údajov zo Slovenska. O samotnom Horváthovi viac som nevedel zistiť.
Kto pozná aspoň trochu tvorbu Václava Dyka, musí s uznaním skloniť hlavu, akým širokým spektrom živočíšných skupín sa zaoberal a akú širokú problematiku pritom riešil. Bolo by čudné, keby v jeho záujme nefigurovali mäkkýše. V tomto zrejme nebudem vyčerpávajúci, pretože vyhľadať a len prelistovať stovky jeho publikácií vyžaduje nerentabilné množstvo energie a času, aj z toho dôvodu, že svoje publikácie často citoval neúplne a niekedy aj s chybami.
Pozoruhodná je jeho práca (s manželkou Dagmar) o Ancylus fluviatilis z tatranskej riečky Belá. Materiál tu zbierali ešte v roku 1937 (možno na svadobnej ceste), ale publikovali až v 1973 v časopise Acta veterinaria! z Brna, v angličtine. V článku je zmapované hypsometrické a longitudinálne rozšírenie tohto druhu v Belej a v niektorých prítokoch v odhadovej i absolútnej kvantite. Výsledky z jednotlivých profilov s charakteristikami sú zhrnuté v dlhej tabuľke. Obrazovú prílohu tvorí 6 fotografií a 3 perovky s mezohabitatmi dna.
Najmä slovenských slimáčkarov chcel by som upozorniť na článok Opravilovej a Vojteka (1965) síce parazitologického zamerania, ale s údajmi o 23 druhoch z Podunajska a Moravy. Zo Štúrova zrejme z Dunaja sa uvádzajú aj také druhy ako Fagotia acicularis a Theodoxus danubialis, o ktorých v neskoršom období ako o žijúcich nebolo ani chyrovať. Nepodarilo sa mi však zistiť dátumy odberov materiálu. V menšom rozsahu nájdeme údaje o slimáčikoch u OPRAVILOVEJ (1969)- 13 druhov z Moravy a Podunajska.
Predložená literatúra nie je vonkoncom vyčerpaná, nehovoriac už o hydrobiologickej, nuž ale časť roboty chcem nechať aj druhým hlavne mladším kolegom, ktorí majú (dúfam) viac času. A čo tak pracovať na novej bibliografii?

Literatúra

DYK, V., DYKOVÁ, D., 1973: The snail Ancylus fluviatilis O. F. Müller, 1774 as an indicator organism. Acta. Vet. Brno, 42: 377-384+3 obr.tab + tab.
HORVÁTH, A., 1944: Beiträge zur Kenntnis der Mollusken-Fauna der Umgebung von Kassa. Fragm. Faun. Hung., 7: 39-41.
KAPLER, O., 1938: K nové situaci na jižní Moravě. Příroda, 31: 269-270.
KAPLER, O., 1939a: Ze života vyšších lupenonožců (Euphyllopoda). Příroda, 32: 49-55.
KAPLER, O., 1939b: K operacím ploštěnek. Příroda, 32: 223-224.
OPRAVILOVÁ, V., 1969: Zur Kenntnis der Larvenstadien zweier Arten der Gattung Cotylurus Szidat, 1928. Folia Fac. Sci. Nat. Univ. Purkynianae Brunensis, 10, Biologia 25: 93-106. OPRAVILOVÁ, V., VOJTEK, J., 1965: K poznání vývojových stadií druhu Apatemon gracilis (Rudolphi 1819) Szidat 1928. Zool. listy, 14: 359-366.

Nová encyklopedie ulit a lastur

2004-07-09T14:51:00.000+02:00

U nakladatelství REBO právě vychází kniha Encyklopedie ulit a lastur. Lektorovala ji Lucka Juřičková. Viděl jsem u ní výtisk a fakt to stojí za to! Na pultech by měla být co nevidět. Cena zatím neznámá.
Michal Horsák

Titulka

Monografické práce o severoamerických plžích

2004-07-09T11:34:00.000+02:00

Zájemci o severoamerické sladkovodní plže (včetně rodů Physella a Planorbella) se mohou podívat na následující stránky a stáhnout si *.pdf soubory. Jsou to pěkné instruktážní věci s dosti sympatickým seznamem literatury:
www.cofc.edu/~dillonr/FMCSGastropodID.pdf
www.cofc.edu/~dillonr/Amys_Physidae_Supplement.pdf

Libor Dvořák
(za zaslání uvedených linek děkuji kolegovi P. L. Reischützovi)

Prvý nález slizniaka Deroceras turcicum (Simroth, 1894) na Podunajskej nížine

2004-07-02T13:46:00.000+02:00

Tomáš Čejka, Libor Dvořák & Michal Horsák

Počas faunistického prieskumu Veľkej Bratislavy sme zozbierali niekoľko kusov slizniakov z rodu Deroceras. Materiál potvrdil pitvou M. Horsák.
Faunistické údaje: SK, Bratislava – Petržalka, lok. A: N 48°06'05" E 17°07'35", tvrdý lužný les as. Ulmo-Fraxinetum v rámci chráneného areálu Chorvátske rameno (S od ramena), 15.5.2004, 5 ex.; lok. B: N 48°06'40" E 17°07'10", degradovaný zvyšok mäkkého luhu SV od štrkoviska Malý Draždiak, 15.5.2004, 1 ex.
Uvedené nálezy druhu Deroceras turcicum nie sú nové len pre územie Veľkej Bratislavy, ale aj pre orografický celok Podunajská nížina. Prvý nález zo Slovenska publikovali Reise & Hutchinson (2001) (7.5.1993, 7 adultov, 1 juvenil), náš nález z Bratislavy je teda druhý z územia Slovenska. Deroceras turcicum je prevažne lesný druh, vyskytuje sa však aj na rôznych antropicky pozmenených stanovištiach (Wiktor 2000). Druh je známy z Balkánskeho polostrova, Turecka, Talianska, Maďarska, Rakúska Českej republiky (Reise & Hutchinson 2001) a Rakúska (Reischütz 1986).

Literatúra:
Reischütz PL, 1986: Die Verbreitung der Nacktschnecken Österreichs (Arionidae, Milacidae, Limacidae, Agriolimacidae, Boettgerillidae). Sitzungsber., Österr. Akad. Wiss., Math.-Naturwiss. Kl. Abt. I 195 Suppl. 2: 67-190.
Reise H, Hutchinson JMC, 2001: Morphological variation in terrestrial slug Deroceras turcicum (Simroth, 1894) and a northern extension of its range in Central Europe.
Wiktor A, 2000: Agriolimacidae (Gastropoda: Pulmonata) - a systematic monograph. Ann. Zool. 49: 347-590.

Odporúčaná citácia: Čejka, T., Dvořák, L. & Horsák, M. 2004: Prvý nález slzniaka Deroceras turcicum (Simroth, 1894) na Podunajskej nížine. Malakologický bulletin [online], 2. júla <http://slimaky.blogspot.com/2004/07/prv-nlez-slizniaka-deroceras-turcicum.html>

Diplomová práca o mäkkýšoch CHKO Litovelské Pomoraví

2004-06-08T13:17:00.000+02:00

Michal Maňas obhájil, aspoň podľa mňa, veľmi dobrú diplomovú prácu na tému

Měkkýši (Mollusca) chráněné krajinné oblasti Litovelské Pomoraví

Prácu si môžete exkluzívne pozrieť na jeho stránke.

Diplomová práca o mäkkýšoch topoľových lignikultúr

2004-06-07T16:11:00.000+02:00

Zhruba pred mesiacom úspešne obhájila poslucháčka Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave Petra Richterová diplomovú prácu na tému

Malakocenózy topoľových lignikultúr vybraných lokalít v derivačnom území vodného diela Gabčíkovo

Tu je súhrn:

Ciele práce:
- opísať vybrané kvantitatívne a štrukturálne znaky malakocenóz topoľových lignikultúr
- získať nové autekologické a synekologické poznatky o malakofaune podunajských lužných lesov
- prispieť k ekosozologickému hodnoteniu územia
Študované územie:
Katastre obcí Bodíky a Trstená na Ostrove. Zahŕňa ostrovy v ľavobrežnom inundovanom území pri r. km 1827-1826. Priemerná nadm. výška: 125-135 m n.m.
Metódy:
Kvadrátová, výplav schránok flotačnou metódou (Evans, 1972)
Výsledky:
- Na 10 stanovištiach porastu šľachteného topoľa získala 2021 jedincov, ktorí patrili k 28 terestrickým druhom a 8 ekologickým skupinám. V rámci všetkých stanovíšť dominanovali: Aegopinella nitens (10.6 %), Punctum pygmaeum (10.6%), Carychium minimum (11.4%), Vitrea crystallina (8.5%), Vallonia costata (7.4%) a Cochlicopa lubrica (7.4%).
Medzi ekol. skupinami mali najvyššiu početnosť lesné druhy s. lato (48.3%), euryekné druhy (22.1%) spoločne s hygrofilnými druhmi s. lato.
- Eukonštantné boli Aegopinella nitens, Carychium minimum a Vallonia costata.
- Na jednej z lokalít sa vyskytol aj Arion lusitanicus (3 ind.). Ide o prvý nález zo zaplavovaných podunajských luhov. Z ostatných nahých ulitníkov autorka zaznamenala iba Arion subfuscus, Arion fasciatus a Limax maximus.

Citácia práce: Richterová, P. 2004: Malakocenózy topoľových lignikultúr vybraných lokalít v derivačnom území vodného diela Gabčíkovo. Dipl. práca, ms. depon. in: PriFUK, Bratislava, 74 pp.

Tomáš Čejka

Nová malakozoologička z Rumunska

2004-06-07T11:49:00.000+02:00

V rumuskom Prírodovednom múzeu sa objavila nová malakozoologička, ktorá sa v súčasnosti špecializuje na Clausiliidae, konkrétne na rod Alopia. Tu je linka na jej osobnú stránku, kde nájdete aj príslušné kontakty.

Problém jménem Arion lusitanicus (L. Dvořák)

2004-06-04T14:30:00.000+02:00

Zima 2002–2003 byla abnormálně tuhá. Pro Arion lusitanicus, původem z teplého jihu Evropy, představovala zřejmě problém: přezimování jeho vajíček a juvenilů bylo komplikované a úmrtnost byla zřejmě dosti vysoká. Počet zjištěných populací tohoto druhu byl v JZ Čechách výrazně nižší než v předchozích letech, stejně tak i počty zaznamenaných jedinců. Úbytek pokračoval i vlivem velice suchého horkého roku 2003. Další „ranou“ pro plzáka španělského je další tuhá a navíc dlouhá zima 2003–2004. Letošní vývoj následuje stav z loňského roku: plzáků je opět poměrně málo. Ovšem teprve následující léta ukáží, zda to je jen krátkodobý výkyv populace vlivem klimatických podmínek, nebo dlouhodobější změna.
Ještě jeden jev byl pozorován v JZ Čechách: A. lusitanicus se poměrně nenásilnou formou zapojuje do společenstev lužních lesů podél vodotečí, zejména v nižších polohách.

Koniec invázie Arion lusitanicus?

2004-06-03T15:00:00.000+02:00

V r. 2003 sme si viacerí všimli, že sa A. lusitanicus prestal správať invázne.
Bude to pravdepodobne vplyvom posledných dvoch klimaticky extrémnych rokov - 2002 tuhá zima, 2003 extrémne sucho. Potvrdzuje to aj mail poľského slimákológa:

Rafal Sionek, May 2004:
Weather in 2002 and 2003 of year in Poland was not favourable for development A. lusitanicus:
I) in October 2002 stepped out strong frosts without fall of snow (lack of snow caused, that most of eggs A. lusitanicus and part young snails became remained),
II) in year 2003 reigned drought in Poland (very little of falls of rain). This all caused, that population A. lusitanicus in 2003 year was in regress. I judge, that similar situation stepped out also in Czech Rep.
In year 2004 state of population this snail can be rebuilt (this of year in Poland May is cool and with large quantity of fall of rain).
We will see how this all yet will be developed? On fall of population A. lusitanicus I would not count.
Unfortunately I do not drive now observation A. lusitanicus. In preceding years A. lusitanicus stepped out on municipat grounds, gardens, ditches at way, little rivers (brooks) sometimes in vicinity of greater rivers, on cemeteries. In forests and on open spaces (fields under cultivation) this of species I did not meet.

Takže tešiť sa je predčasné...