September 17, 2004

Ulita ako platidlo

Tomáš Čejka

Ulita. V starovekom Grécku, Rímskej ríši, ale aj v ďalších kultúrach na svete, ju najčastejšie považovali za symbol ženského lona. Ulity aj lastúry v sebe spájali sexuálnu symboliku s plodením a plodnosťou. V kresťanoch schránky mäkkýšov zasa evokovali hrob a zmŕtvychvstanie.
Ženské lono pripomínajú najmä ulity porcelánovcov (Cyprea). Okrem toho, že v niektorých krajinách slúžili ako talizman, odháňajúci zlých duchov pri pôrode, mal ešte inú, pragmatickú funkciu. Používali ho ako platidlo. Anály z pätnásteho storočia pred naším letopočtom vydali svedectvo, že do peňazí v podobe porcelánovcov sa zahľadeli najmä Číňania. Nepriamy dôkaz možno hľadať v istom znaku čínskeho písma. Číta sa ako bei a v miestnom jazyku má dva významy: označuje ulitníka menom porcelánovec a zároveň aj peniaz. Bei možno objaviť tiež v ďalších zložitejších znakoch, týkajúcich sa peňažníctva, dlhov a daní.

Porcelán a ošípané
K dobrým mravom v minulosti patrilo, aby sa pozostalí postarali o výbavu, ktorá bude sprevádzať nebožtíka na jeho poslednej ceste. Jedlo, alkohol, peniaze a ďalšie iné príjemné pozemského veci mu mali spríjemniť večný pobyt, ale takisto zabezpečiť voľnú vstupenku do raja. Jedným z takýchto trvanlivých darov, ktoré sa zachovali až dodnes, boli porcelánovce. Zaujímavé je, že sa našli aj v hroboch niekoľko tisícok vzdialených od morských brehov, prístavov a pláží. Mŕtvi vlastníci takéhoto bohatstva žili napríklad v období tzv. halštatskej kultúry, ktorá je typická pre západnú a strednú kultúru staršej doby železnej. Odpoveď na otázku, ako sa ľudia v tých časoch mohli dostať k porcelánovcom, je jednoduchá. Za všetko môže obchodný duch podnikavcov.
Nie je porcelánovec ako porcelánovec, najmä ak sa z neho stáva berná minca. Pri platení sa najviac používali dva menšie druhy – porcelánovec peňažný (Monetaria moneta) a porcelánovec prstencový (Monetaria annulus). Obe tieto mušle dostali spoločné meno kauri. Slovo vzniklo spotvorením gréckeho koiros - prasiatko, keďže mnoho druhov porcelánovcov pripomína oblý chrbát tohto zvieraťa.
S talianskym výrazom porcella, doslovne prasiatko, sa zase spája jedna dlho tradovaná povera. Bolo to koncom 13. storočia a Marco Polo si po mnohých rokoch pobytu v ďalekej Ázii konečne odskočil domov. Keď predvádzal exotické zvláštností z ciest, jeho krajanov nadchli najmä porcelánové šálky a tanieriky z Číny. Užasnuto na ne hľadeli a niekto z davu vykríkol: „Veď to je z takého materiálu, z akého má mušľu porcella!“ Nejaký čas trvalo, kým ľudia prestali veriť, že, Číňania vyrábajú porcelán z roztlčených ulít porcelánovcov.

Prečo práve porcelánovec?
Existuje nepreberné množstvo krásnych ulít a preto sa človeku nechtiac natíska otázka: Prečo toľko kriku práve okolo porcelánovca? Čím si zaslúžil tú česť, že sa istý čas držal na samotnej špici ľudských záujmov? Pravdepodobne preto, lebo sa tieto mušle dobre zbierali, leskli sa a hladký povrch nebol problém na mieste očistiť. No a významnú úlohu zohral tiež fakt, že ich bolo všade plno. Veď koho by nelákalo, poprechádzať sa po pláži, poobdivovať východ slnka a pritom si napchať vrecká peniazmi?
Prirodzene, boli aj krajiny, ktoré síce používali kauri ako platidlo, ale keďže ich získavali výlučne obchodovaním, mali vyššiu hodnotu. Oproti tomu vo Východnej Afrike, Maledivách pri Indii, Malajsku a Filipínach boli za babku. Najmä arabskí podnikavci prišli na to, ako by sa dalo na lacnej koristi zarobiť. Jednoducho kauri pozbierali, vyviezli ich niekoľko tisíc kilometrov od svojich rodných brehov a spravili z nich atraktívny artikel. Tento spôsob obchodu po Araboch neskôr odpozerali Benátčania, Portugalci, Holanďania i Angličania.
Mať plné vrecká kauri bol iste dobrý pocit. Horšie bolo, ak vyhliadnutý tovar ponúkali za niekoľko stovák, či nebodaj tisícok. Aby sa predávajúci a kupujúci zbytočne neoberali o čas, finančné obeživo si pripravili vopred. Na zjednodušenie manipulácie s kauri sa jednotlivé kusy prevŕtali a v určitom počte sa navliekli na šnúrku. Bežné využívanie tohto pomerne náročného postupu obmedzovalo kolísanie kurzu platidla. Do módy prišli špecialisti, ktorí s noblesou bleskurýchle prerátali a navŕšili istý počet mušlí napríklad do kôpky. Takýto finanční machri nechýbali na žiadnom väčšom trhu a za deň im prešlo rukami hoci aj štvrť milióna kauri.

Trochu kurzových prepočtov
Hodnota kauri sa vzhľadom k vtedajšej mene, napr. k indickej rupii, postupne menila. V roku 1740 mala indická rupia hodnotu 2400 kauri, v roku 1756 sa toto číslo zvýšilo na 2560 a v roku 1845 dokonca 6500. Ulity sa do lodí nakladali v prístave Dháka, jedna zásielka vážila zvyčajne 560 ton. Briti používali kauri pri výmennom obchode s domorodcami západnej Afriky. Pre ilustráciu: počas dvoch rokov naložili liverpoolskí prístavní robotníci asi 360 ton ulít z východnej Indie, aby pomocou nich uzatvárali obchody v oblasti guinejského pobrežia. Kauri sa dovážali do Anglicka takmer do konca devätnásteho storočia.
Podobný časový horizont, ktorý vymedzil platnosť používania týchto ulít ako národnej meny, bol zaznamenaný v niektorých vnútrozemských častiach Afriky, najmä v Ugande. Štandardný kurz u kmeňa Baganda bol stanovený podľa ceny kravy. Ponúkali ju za 2500 kusov kauri, kozu si cenili na 500, kura na 25, tridsať kilogramový sloní kel dostal kupujúci za 1000, fajku (predmet, nie erotickú službu) od 50 do 100 kauri a mladú devu za 100 000. V Kongu a v oblastiach okolo jazera Tanganika v období potuliek cestovateľov Livingstona a Stanleyho (1870–1876) bol ako platidlo značne rozšírený porcelánovec peňažný. Poriadny žoch kauri tvoril nevyhnutnú výbavu každého úspešného dobrodruha, horúčkovito dobýjajúceho tajomstvá afrického vnútrozemia.
Hoci s koncom devätnásteho storočia prichádza aj definitívny zánik slávy porcelánovcových peňazí, ich krása je večná. Inšpirovala tvorcov prvých kovových peňazí, ktoré mali podobný oválny či obličkovitý tvar. Okolo roku 670 pred n. l. ich vyrobili pravdepodobne Gréci. Kauri ako ozdoby slúžia dodnes. Možno ich objaviť na odevoch, postrojoch zvierat, ale i na obrubách lemujúcich kozuby. V Holandsku či Anglicku devätnásteho storočia by ste márne hľadali kozub, ktorý by nezdobili najkrajšie kusy z vyše sto osemdesiatich druhov porcelánovcov. Rôznymi komplikovanými cestami prenikli kauri dokonca aj na naše územie, konkrétne na slovensko–poľské pomedzie, kde si nimi gorali prizdobili klobúčiky. Zbierky múzea v Liptovskom Mikuláši opatrujú jeden obzvlášť pozoruhodný exemplár tohto druhu. Na klobúku je prišitá kauri mušlička a nosil ho vraj sám Jánošík!

Literatúra: [1] Lisický MJ, 1990: Život v schránke. Mladé letá, Bratislava. [2] Pfleger V, Pradáč J, 1981: Krása lastur. Academia, Praha. [3] Picka J, 1999: Lastury, ulity, mušle. Madagaskar, Jihlava.